Čtenářská recenze na film Nymfomanka II. od Larse von Triera

Rádi dáváme příležitostně prostor našim čtenářům, kteří chtějí sdělit světu své dojmy z umění. Tady je pohled na druhou část hojně diskutovaného filmu Nymfomanka II. První část od stejného autora naleznete zde.
 
 
„Viete, že to bola jedna z vašich najslabších odbočiek?“   Práve touto vetou, ktorú preniesla titulná nymfomanka na margo jej mužskému poslucháčovi, by sa dalo počas pokračovania sľubne rozbehnutej Nymfomanky neraz strieľať priamo na samotného Triera.
 
Preseknutie Nymfomanky na dve polovice sa uskutočnilo v dosť citlivej pasáži, čo samozrejme len pripadalo filmu na jeho hlavnej črte  – k sedadlu pripútavajúcej sarkastickej jatrivosti podporenej obrovskou dávkou až monštruózne rozhľadeného eklektizmu, ktorým disponuje nymfomankin poslucháč.  V tejto nastolenej ceste Trier pokračuje do ďalších polôh, no je otázne, nakoľko kvalitné a progresívne je nasledujúce rozvíjanie tejto epickej básne.
 
Druhá časť začína prekvapivo, hádam najvtipnejšou, najviac si dovoľujúcou a najpamätnejšou retrospektívnou scénou/obrazom, ktorá v sebe mieša duchovno s absurdným humorom, „exorcistickú“ estetiku hororu s klasicky gýčovou  typografiou svätých obrázkov. Ide o nymfomankine zjavenie, pozostávajúce z jej pomalej, zasnenej levitácie a prestrihu na už hotové vyobrazenie zjavenia neviestky babylonskej a rímskej ženy (už si nepamätám, o ktorú konkrétnu „významnú nymfomanku v dejinách“ sa jednalo), ktoré svojím razantne sebavedomým nástupom po mysticky pomalom levitovaní útočí na diváka silou menšej vodíkovej bomby. Nebojím sa práve túto sekvenciu titulovať komplexne najvtipnejšou časťou z celého filmu, nakoľko v pár sekundách dokáže zachytiť celý charakter snímky a ešte ho okrášli čímsi vtipne spirituálnym.
 
Tento krátky spätný náhľad do nymfomankinho detstva je kľúčový pre nasledujúce dianie, pokračujúce v dlhej spleti rôznorodých metafor, prirovnaní a symbolov, ktorými Trier buduje charakter celého príbehu. Ten sa začína dostávať do, pre režiséra čím ďalej tým viac typického, rozpoloženia plného narastajúcej prázdnoty, beznádeje, depresie a mizantropicky vyznievajúcich myšlienok, s čím korešpondujú aj časté alúzie priamo na vlastnú autorovu tvorbu.
 
Film sa tým pádom nejaví až tak svieži, akým sa zdal byť v prvej časti. Nosným motívom začína byť vyhasínanie. Žena závislá od sexu ako-tak zakotvená v manželstve zrazu nie je schopná dosiahnuť pocit sexuálneho uspokojenia, odkiaľ sa odvíja celý rozpad. V prvom diely sme mali možnosť vidieť nymfomankine eskalovanie a nájdenie lásky, ktorá dodala jej sexuálnemu životu „magickú príchuť“, v druhom diely sledujeme presný opak, stratu ťahajúcu za sebou dlhý vlak následkov.
 
Pocity degradujúci príbeh je stále naplnený pre snímku typickými všemožnými odbočkami, no ich znenie sa stáva neustále chladnejším a chladnejším, nakoľko sa vzťahujú k obdobiu strácajúcemu chute a farby, napriek tomu, že sa tu stále objavujú sarkasticky komické sekvencie.  Spolu s emóciami a chuťami sa vyprázdňujú aj interiéry. Dominujú prázdne sivé steny, poblikávajúce neóny melúce z posledného a pre daný jav najdôležitejšia izba pozbavená všetkých objektov, ktoré by mohli pripomínať chuť na pohlavný styk - aj tu Trier dosahuje veľmi dômyselné prepojenie medzi tragédiou a komickosťou – bolestné dianie je opäť hyperbolizovaním transformované do čierno humornej podoby, prestúpené pochmúrnejšími náladami druhej časti. Rovnako ako spomenutá izba sa vyprázdňuje aj film samotný. Nymfomanka sa javí ako sínusoida, smerujúca nadol, smerom k finálnemu slovu, ktoré bude najskôr tendenčnejšie, než by s dalo očakávať. 
 
Najsugestívnejšie obrazy z rozkladajúceho blúdenia sú tie napĺňané fyzickou bolesťou, kde si titulná nymfa chodí po pravidelný výprask bičom k istému pánovi. Ten jej je náhradou za neschopnosť dosiahnuť fyzické vzrušenie. Snímka je tiež prestúpená estetikou hororu, najhmatateľnejšou pri odraze vlastnej detskej podobizne v zrkadle alebo spomenutom levitovaní, taktiež pokrivene používa bergmanovskú symboliku a, ako som už spomenul, alúzie na samého seba.
 
Práve odkazovanie na samého seba je pre druhý diel smerodajné. Nymfomanka II. Je neodvrátiteľne postihnutá vysokými očakávaniami, stvorenými deľbou filmu, čo so sebou prináša istú deformáciu pri hodnotení jedného celku. Dané očakávania sa jej darí do miery dostačujúcej pre nadpriemerné ukojenie vyplniť, ale stráca na svojej nevypočítateľnosti a osobitosti, začína sa konkrétnejšie zahniezďovať  v kontexte Trierovej tvorby. Nachádza si  dobre padnúce miesto, čiže sa z nej stáva „kamienok v topánke“ s obrúsenými hranami - vytráca sa  svojská bezodnosť prvej časti, na rad prichádza inklinovanie k pohodlnejšiemu zakotveniu sa v kontexte tvorby a vykalkulovaný záver na tom nič nezmení.
 
Druhá časť zakončením príbehu definuje finálne vyznenie celej Nymfomanky ako snímky, ktorá je „len“ ďalšou výbornou časťou celej Trierovej mozaiky. Tlmí nadšenie vyvolané prvou časťou, obzvlášť čo sa týka samotného triptychu: ANTIKRIST, MELANCHÓLIA, NYMFOMANKA. Zachováva si svoje osobité devízy, ale v podobe „kameňa s obrúsenými hranami“ skôr zapadá, než samostatne vystupuje do popredia. Vonkoncom bolo asi naivné čakať unikát.
 
text: Michael Papcun