Share |

Čtenář recenzuje: Jaký je film Amotic age režisérky Helény Klotz?

Debutový film Amotic age od režisérky Helény Klotz má predstavovať okrem iného tiež dôležitú a v dnešnej dobe potrebnú motiváciu, a to ukázať mladým ľudom, či skôr preniesť ich pozornosť ďalej mimo sveta veľkorozpočtových amerických blockbusterov a plytkých mainstreamových produkcii a tým im poskytnúť pomoc pri hľadaní cesty k čaru klubového indie filmu. O to väčšia a tragickejšia je škoda, že jej film skôr priživuje prízemný stereotyp ich vnímania klubového filmu, vyjadrujúci sa na jeho margo ako na „nudný“. S „nepochopiteľným“ nemusí mať Atomic Age čo do činenia. Rozložme to na drobné atómy.
 
Klipové deti verzus Atómový vek
Atomic age ide v línii nastolenej filmami ako KIDS od Clarka a Korina, či aktuálneho počinu Maji Miloš, KLIP: Na rozdiel od oboch predchádzajúcich filmov, ktoré sa dajú taktiež považovať za „generačnú výpoveď“, chýbajú filmu všetky dôležité atribúty oboch spomenutých snímok.
 
V prípade KIDS je to nesmierne sugestívna schopnosť infiltrovania sa do sveta mladých čisto pomocou jeho imitácie na základe osobných skúseností Harmonyho Korina, čoho úspech spočíva aj vo fakte, že Korine mal pri písaní scenára 18 rokov. Tým pádom je síce postihnutá technická precíznosť ale zároveň je posilnená naliehavosť výpovede, ktorá je podaná priamo z praktickej pravej ruky. Koniec koncov, aj technická nedokonalosť snímky drží KIDS v ich nezameniteľnej úprimnosti vyjadrovania sa.
 
V  KLIPe ide o veľmi podobnú záležitosť. Nie nadarmo promo plagáty hlásali „KIDS nového tisícročia“. Maja Milos ponúka ešte realistickejší výsek imitovanej reality z, pre tému mládeže, dostatočne atraktívnej (živelnej krajiny, Srbska a jej snímka ponúka ďalšiu, obsahovo nebojácnu a ešte  priamočiarejšiu “reportáž“ z nijak neprikrášľovaného sveta mladých ľudí.
 
Oproti razantnosti dvoch spomenutých filmov má Atomic age skôr kolísavé a zjemňujúce tendencie. Jeho štýl sa zaoberá komorným poetizovaním, čo je pri geografickom pôvode snímky vcelku očakávané (spomeňme si napríklad na o v sentimente utopené, ale vydarenejšiu Krásnu Júniu). Taktiež s tým súvisiace priestory jeho odohrávania sú odlišné od KIDS aj KLIPu. V Atomic Age možno vidieť zábery plné krásnej architektúry , výjavy z diskoték sú  podané hypnotickým štýlom, náznakovo pripomínajúcim vizuál Noého filmu ENTER THE VOID v triezvom stave. Taktiež namiesto pejoratívneho rapu a tuctového balkánskeho popu ponúka hudbu oveľa kultivovanejšiu.
 
Všetky spomenuté zložky sú v rozpore s predchádzajúcimi svetmi panelákov a každodennej prízemnosti, ktorú strieda citovanie poézie a snaha o pôsobivú melancholickosť a schopnosť  náladovej ovplyvniteľnosti, bdelej zasnenosti, ktorá však pôsobí väčšinou neznesiteľne priehľadne a umelo. Napríklad pri konverzáciách v klube sa snímka odpútava od existencie hlučného okolia, kamera Hélèny Louvart v tichosti načúva rozhovoru mladých ľudí, snímaných v polodetailoch a kolorovaných štýlovo neónovými farbami. Snahy a prístup snímky však neevokujú nič iné, než neobratne viazanú reč. Filmu je zamýšľaný a robený s láskavou úprimnosťou, ale ,bohužiaľ, neohybne. Výsledok osciluje v zóne nemastného-neslaného splývania. Celý film sa odohráva v tme a expresívnych sýtych farbách na spravila vyľudnených miestach. V prípade výskytu ľudí dostáva slovo Konfliktnosť a neporozumenie, či milostné odmietnutie.
 
Krátka a tŕnitá cesta naprieč mladíckou tmou
Postavy sú počas svojho putovania naprieč nocou diskoték, prázdnych námestí, vlakov a lesov vyobrazení ako klasickí romantickí hrdinovia, sentimentálni outsideri ponorení v chaose vlastných citov a potulujúci sa kade-tade, hľadajúc nejaký pevný bod na spočinutie. Počas tejto cesty, modelujúcej charaktery dvoch hlavných postáv, chlapcov, raz ako krotké zárodky partičky „frendíkov“ z Mechanického Pomaranču, inokedy zasa ako kreatúry zo súčasných veľmi populárnych upírskych snímok (režisérka jasne a trápne požmurkáva na cieľovú skupinu publika, ktorú by chcela dostať do kina),film spôsobuje rozčarovanie najmä kvôli jej obsahovej nedostatočnosti a zrejmej nedopovedanosti. Koniec sa nesie v duchu ďalšej zo snahy o lyrizované vyjadrovanie sa, čiže scénou, kde obaja protagonisti, čerstvo po vzájomnom vyznaní si lásky v „temnom lese“ kráčajú vo svojej samote, prezentovanej vyprahnutou zimnou krajinkou.
 
Generačná výpoveď, či skôr snaha o ňu, v podaní Helény Klotz neobsahuje veľa záchytných bodov, ktoré by uniesli témy priliehavé k zamýšľanej figúre a vonkoncom nemodeluje nič tematicky naliehavé, či pamätné. Snaží sa sprostredkúvať komplikovanosť vnútorného sveta citov mladých ľudí, nie nepodobným tým, ktorých prezentovali novovlnové filmy 60-tych rokov (mladí snažiaci sa dosiahnuť nenaplniteľnú voľnosť a šťastie).
 
Pre opätovné zrovnanie - Maji Milos sa podarilo obraz tohto sveta, aj s jeho romantistickým nádychom, reálne a uveriteľne dekonštruovaným súčasnou dobou, zachytiť jednoducho a účinne, bez potreby použiť poetizačné prostriedky, v konečnom výsledku príliš vtieravé a nedotiahnuté. ATOMIC AGE svojím prístupom rozpútava prvoplánovú básničkársku utiahnutú etudu, pohybujúcu sa viac vo sfére tuctového snenia, snenia plného otrepaných motívov, akoby sa snažil byť lyrický a ľahko čitateľný zároveň. Ako som spomenul v úvode, namiesto toho aby mladých divákov priviedol ku klubovému filmu skôr naplní ich stereotypné predsudky. Toto priesvitné básničkárenie okúzli málokoho. Všetky tieto negatívna sú výrazné aj napriek tomu, že sa ATOMIC AGE nehrá na nič veľké a neprezentuje sa veľkohubo. Na záver jedna poznámka - pre status diela zachytávajúceho mladých ľudí, je ešte aj tá hudba málo trapová.
 
text: Michael Papcun

jádu
view counter
Webové aplikace by iQuest s.r.o.