Režimy a odrapovaný čas

Začiatkom tohto roka Slovenskom zatriasol koncepčný album Režimy. Hlavou celého projektu je Mišo Kováč, menovec prvého prezidenta Slovenskej republiky po rozdelení federácie.

Za ním stoja živí hudobníci, ktorí skutočne vedia hrať a na albume nepočujete žiadne klišé o zlatých reťaziach a štetkách. Len výpoveď a zhrnutie dejín zhruba od 80. rokov po súčasnosť. Tento rozhovor s Mišom vznikol pri príležitosti vystúpenia Režimov na olomouckom festivale AFO.

Je potrebné aby sa hip-hop venoval sociálnym témam?

Každý nech sa venuje tomu, čo ho baví alebo zaujíma. Hudba, ktorá sa dostane na oficiálny nosič, sa robí pre poslucháčov, preto každá téma, ktorú poslucháči príjmu, je dobrá. Ja som to spravil preto, aby som projekt odlíšil od iných. Baví ma prichádzať s originálnymi nápadmi.

Je dôležité vyrovnať sa s minulosťou vlastného národa?

Takýmito otázkami sa zaoberajú historici, možno politici. Netrúfam si to hodnotiť. Pre národ nie je každopádne dobré, keď nemá nedoriešené traumy z minulosti. Nie je to však vecou „národa“, ale vzťahov a pocitov jednotlivých ľudí, ktorým bolo ukrivdené, alebo ktorých ťaží svedomie. Mám na mysli konkrétne rozdelené rodiny, zničené kariéry, osobné tragédie z dôvodu vonkajších podmienok: nesloboda, nemožnosť cestovať, študovať, policajná šikana. Národ alebo štát sa môže ústami politikov oficiálne vyrovnať s minulosťou, rany sú však v jednotlivcoch, nie anonymnej mase národa. Očista spravidla trvá generácie, pokým nevymrú priami účastníci kritických udalostí. Je ale dobré, ak ide navonok nejaké oficiálne stanovisko. Napríklad Japonsko sa podnes nevyrovnalo s aktivitami svojej armády v Mandžusku počas druhej svetovej vojny, školský dejepis o tom mlčí. Nie je to zdravé pre spoločnosť, ani pre vzťahy medzi krajinami.

Aké reakcie vyvolal album na slovenskej politickej scéne? Sú nejaké?

Album si odo mňa osobne kúpil jeden bývalý poslanec parlamentu (možno aj terajší?). Pred mesiacom som ale stretol Mečiara v jednej reštaurácii - keďže ma nespoznal, resp. nereagoval emotívne, som asi zatiaľ v bezpečí.

Hudobní krtici projektu Režimy vytýkajú kvalitu a techniku rapu. Je nutné rapovať bezchybne, keď chcete šíriť nejaké myšlienky?

Jedna vec sú hlasové dispozície, druhá odrapovaný čas a skúsenosti s nahrávaním. Je to môj prvý album, zároveň som bol prvýkrát v štúdiu, takže určite je potenciál sa zlepšovať. Ako všetko ostatné, dá sa to natrénovať. Pre šírenie myšlienok pre tých, ktorým primárne na tých myšlienkach záleží, táto vec nie je nutná. Ak chce človek zasiahnuť širšiu masu, mal by spĺňať isté štandardy. Obal predáva. Album som však nahral najlepšie, ako som vedel v danom momente, chyby tam určite nie sú zámerne. Môže v tom byť aj isté plus, že to pripomína začiatky rapu u nás – to obdobie bolo prijímané vo všeobecnosti pozitívne. Ale niekedy stačí aj to, že si na prejav ľudia zvyknú.

V československom prostredí vidím posun od klasických folkových protestsongov (typu Karel Kryl) ku kritike pomocou hip-hopového výrazu. Prispôsobuje sa žáner vyjadrenia trendom?

Väčšina hudby sa robí pre mladých ľudí. Kto z mladých dnes počúva alebo robí folk? Mladí chcú a majú radi modernú hudbu – to platí aj o tvorcoch. Keby som mal 50 - 60 a vedel spievať, možno by tomu zodpovedal aj žáner.

Váš album  Režimy je nahratý chronologicky. Na koncertoch sa tiež predstavujete s týmto playlistom? Má zmysel hrať skladby prehádzane keď ide o koncept?

Koncept a chronológia je na albume, ktorý je verejne dostupný – je to teda zaznamenané a každý má možnosť si to tak vypočuť. Na koncertoch je v poriadku, ak sa to oživí iným poradím alebo inými verziami skladieb, už sme to aj spravili. Závisí to od našej nálady. Skladby sú celky, ktoré fungujú aj samostatne, hudobne i textovo.

Často dochádza k porovnávaniu „inteligentného" rapu typu Režimy, Bene, prípadne Bonus z Českej republiky s "tými druhými mainstreamovými" rapermi československej scény.

Je skôr výnimkou, ak si tu niekto prizná, že je mainstreamový raper. „Inteligentný“ rap s úvodzovkami tiež neznie veľmi pozitívne. Ja nemám rád nálepky. Dnes sa dosť miešajú štýly, preto sa ani nedá veľmi nálepkovať. Scéna je skôr postavená na tých, ktorí nakoniec prežijú.

Hrali ste napríklad vo Švajčiarsku. Je možné, aby naše dejiny pochopili ľudia "zvonku"?

Možné je všetko, ale toto je skôr veľmi nepravdepodobné. Na chápanie treba mať vec odžitú. My nie sme výchovný koncert, aby sme niekoho učili. Ani sa nedá sprostredkovať vonku dejiny takouto formou a za hodinu. Úplne stačí, ak si ľudia zapamätajú, že vôbec existuje Slovensko . Vo Švajčiarsku sme to skôr postavili na živej hudbe a celkovej show. Hrali sme aj iné veci, nielen z albumu.

Vladimíra Mikušová

Časť rozhovoru bola uverejnená vo festivalovom denníku festivalu AFO dňa 14.4.2011.